Deníky

Xanthoria bola krajina rozdelená na dva tábory - tí, ktorí chceli na trón mňa a tí, ktorí tam chceli vidieť Kemala. Nikdy som nevedel, čo si mám myslieť o ľuďoch, ktorí na tom tróne chceli vidieť mňa. Ale obdivoval som ich a každým dňom som sa ich snažil presvedčiť o tom, že by som to naozaj mal byť ja, aj keby sa na trón dostal môj brat. Či mi niekedy záležalo na tróne? Ťažko povedať. Ale žiadny mladší brat nikdy nechce žiť v tieni staršieho brata.

A prečo mi to prišlo zvláštne? Keď sa tábor Kemala spamätal z jeho smrti, začali sa im triasť kolená. Žiadny iný následník po ňom už nenasledoval, iba ja. Nebol to žiadny povzdych, žiadne sklamanie ale... strach. Fakt sa ma báli. Niektorí totižto vedeli, čoho som schopný a tá fáma sa začala posúvať z uší do uší a čím ďalej tým viac sa nafukovala. Nikdy som nemal potrebu tieto fámy utíšiť, pretože ma bavili. A boli tak trocha pravda. Veľmi veľa ľudí ten strach prinútil, aby robili všetko pre to, aby som ich mal rád. Každý kto ohrozil našu monarchiu, každý kto protirečil kráľovi a snažil sa z vnútra zhodiť vládu, už dávno voňal fialky zospodu za úplne prirodzených alebo nezvyčajných dôvodov. Prečo asi? Docela rád mením svoj itinerár zbraní - zopár gramov digitoxínu a zdalo sa, že to iba obézny predseda strany prehnal s liekmi na srdce, zopár nadrtených semien ľuľkovca zlomocného do polievky a zdalo sa, že pani tajomníčka dostala silný astmatický záchvat a inhalátor nepomáhal, maličká kvapka jedu do vína a ďalší človek padol na nečakanú mŕtvicu. Ako kráčam, zanechávam za sebou mŕtvoly nielen na bojisku. Samozrejme, že o tom vie iba kráľ. A možno aj to bol dôvod, pre ktorý sa otec stal tak nerozhodným?

Ale všetko bolo inak, keď Kemal umrel. Ako umrel. Síce som s ním súťažil každým momentom, ktorým som sa nadýchol, predsa len mi nespadol z pliec ten balvan. Kemal bol lepší ako ja. Kemal bol srdečnejší, úprimnejší, ústretovejší a lepší bojovník ako ja. Ako ho niekto len tak mohol zoťať z neba? Ktorý človek to mohol dokázať? A prečo to spravil? Čím ďalej, tým viac sa začínam obzerať cez svoje plece. Ak ho niekto zabil kvôli korune, som hneď druhý v poradí. A ja som nebol taký dobrý bojovník ako on, aj keď som sa snažil akokoľvek som chcel. Som nemilosrdný, to áno, ale som travič. Všetko išlo do absolútneho hajzlu. Po Kemalovej smrti som sa nestihol ani dvakrát nadýchnuť a Aylin so Safiyou skočili do postele inému mužovi. Možno bol Kemal gay, možno nebol najlepším manželom ale bol skvelým otcom. A to jediné, čo zostalo po mojom bratovi sa práve nachádzalo v rukách neznámeho muža. Ale to nebolo všetko.

Nedovolím, aby na trón zasadol niekto iný, kto nie je mojej, otcovej alebo Kemalovej krvi. Vláda v Xanthorii je naša práca a žiadny úlisný predseda parlamentu, ktorý pod mojou rukou ešte neskonal, si na ten trón nebude brať nárok. Tak som to spravil. Zatiaľ čo si Aylin hrdličkovala v posteli s princom Oceánie, prinútil som otca aby spísal dokument v ktorom sa písalo, že ak budem bezdetný a umriem, trón a koruna automaticky padne na Safiyu. Bolo to vždy lepšie ako nič. Keď som to hovoril Aylin, možno som to trochu prehnal? Ale zároveň som mal pocit, že to aspoň trocha namierilo tam, kde by mi to mohlo vyhovovať. Síce nie som Safiyin otec, aj tak ju ľúbim. Vždy, keď mi na ňu padol zrak od smrti Kemala, vždy som v nej videl bratovu tvár. Že by si nikto nikdy nepomyslel, že by som naozaj smútil za bratom? Že si veľká kopa ľudí myslí, že som ho zabil sám? Tak to očividne nie je pravda. Aj mňa to prekvapilo. Ale bol to jediný človek s ktorým som bol odjakživa, okrem mojich rodičov. Ak je naozaj pravda, že niekto ide po hlavách následovníkov trónu Xanthorie, možno bude nateraz lepšie ak bude niekde veľmi ďaleko. V hlave som mal strašný bordel. Vystaviť Safiyu nebezpečenstvu aby naša línia naďalej pokračovala vo vládnutí alebo radšej to malé dieťa odpratať niekde preč? Väčšina veľmi obetavých a neskutočne odvážnych ľudí so zlatým srdcom by dieťa okamžite poslali preč a všetko posadili na svoju hlavu, ale kde bola v tom tá istota? A ja nie som žiadny obetavý ani neskutočne odvážny človek so zlatým srdcom. Tak a teraz, keď mám konečne myšlienky na papieri, pekne poletíš do ohňa, milý zdrap papiera.