Ruoxin sa narodil do kráľovskej rodiny Oz ako druhorodené dieťa a prvý syn. Automaticky od rodičov ako najmladší člen rodiny dostával najviac pozornosti. Už od narodenia bolo vidieť, že s malým chlapcom bude veľa roboty ale boli ešte pozitívne naladení s tým, že z toho princ určite časom vyrastie. Ich prosby však nikdy neboli vyslyšané. Princ síce rástol ako z vody ale s ním rástla taktiež aj potreba roznášať chaos tam, kde šiel. Obskakovaný slúžkami, rodičmi, komorníkmi z neho rástol rozmaznaný spratek, ktorý si dupal ako chcel a plakal, aby mohol získať to, čo chcel. Mal množstvo učiteľov a vychovávateľov, ktorí ho mali dostať do laty ale z časom klesal ich pozitívny náhľad na vec. Rodičia sa od neho odvrátili aby sa venovali jeho staršej sestre, ktorá mala prevziať korunu. Jednu svoju slúžku svojim správaním takmer dohnal ku šialenstvu – a jeho hlboko zakorenený strach z vody umocnila tým, že ho takmer utopila v jazierku s rybičkami. Za svoj škandalózny čin sa dostala za mreže a jemu v tej malej hlave skrslo, že je s ním naozaj určite niečo zle. Neznášal ju, ale zároveň cítil strašnú vinu z toho, že ju k tomu donútil, pretože to bola slúžka, ktorá k nemu bola najdlhšie najtrpezlivejšia. Svoje doterajšie správanie sa snažil napraviť. Snažil sa pracovať so svojimi učiteľmi a vychovávateľmi ale každému bolo jasné, že princ Ruoxin nebol najostrejšia ceruzka v penále. Jeho rodičia sa ani neunúvali akceptovať jeho snahu o to sa zlepšiť. Nebol dosť dobrý na to, aby mu to všetko odpustili. On však nikdy nedokázal byť tak dobrý, ako oni chceli. Bolo to niečo v ňom, čo nedokázal vysvetliť. Nedokázal prežívať emócie ako normálna bytosť, ale vždy to s ním išlo ako na hojdačke – extrémne zmeny nálad, prílišná naviazanosť na ostatných bytostiach, strach z opustenia, útlm. Jeho rodičia ani nikto v jeho okolí nedokázal pochopiť, že je psychicky chorý a on musel svoje vlastné výkyvy riešiť osamote. Väčšinu ľudí zo svojho okolia sa mu podarilo úplne odstrčiť. Preto si povedal – keď nemôže byť lepší, tak bude ešte horší. Utiahol sa do hudby, spevu a ako politicky angažovaný princ bol skôr hudobný virtuóz. Jeho tínedžerské veky boli plné chaosu a rebelovania, ktorým sa snažil znova strhnúť pozornosť na seba. Na druhej strane, bol obľúbeným tématom v magazíne v krajine. Jeho pozornosť od rodičov neprichádzala, za to mu prichádzalo mnoho popularity po celej krajine – stal sa symbolom rebélie, najmä medzi mladými. V médiách bol „divokým princom“, nespútanou ikonou Pekingu. Zúčastňoval sa závodov rýchlych áut, usporiadaval večierky a veľmi často lásku a pozornosť hľadal v posteli iných ľudí. Promiskuita, cigarety, alkohol a prinajhoršom aj tvrdšie drogy mu napĺňali tú nevyslovenú a nepochopenú prázdnotu v jeho tele, ktorej nikto nedokázal porozumieť, ani on sám. Liekmi, ktoré dostal od dílerov si tlmil príznaky jeho psychickej poruchy - bez toho aby vedel, že tie lieky vlastne naozaj potrebuje. Aspoň takýmto spôsobom si dokázal pomôcť – síce neetickým a nelegálnym spôsobom, ale bol to snáď jediný spôsob. Jeho milostný život bol taktiež dosť v troskách. Vzťahy ničil s rovnakou ľahkosťou, s akou sa do nich zamilovával. Najprv bol oddaný, nežný, ochranársky. No po pár mesiacoch akoby druhého človeka úplne prestal vnímať. Vyprchal záujem, vyprchala empatia. Zdalo by sa, že v paláci proste nepoznajú slovo „psychiatrická pomoc“. Jeho život sa aj tak nikdy až tak veľmi nekrútil okolo paláca a toho, že je vlastne princ aj keď to bolo to, čo na ňom ostatní väčšinou tak videli. Jeho najbližšie priateľské kontakty ktoré sa týkali inej kráľovskej rodiny siahali iba do Hyrule. Vo svojom voľnom čase miloval používať svoj hlas, niektorí si dokonca jeho hlas sami pýtali. Túžili po opojení, omámení a extáze a on im to s radosťou ponúkol. Bol to naozaj divný spôsob života, ktorý provozoval ale lepšie nepoznal – neustále ho to ťahalo k nebezpečným, otáznym a impulzívnym rozhodnutiam. Istým časom mal svoju kapelu s ostatnými kamošmi. Ľudia ho zbožňovali, mal slávu a vlastných fanúšikov, dal sa potetovať. Istého dňa však učinil rozhodnutie, ktoré ovplyvnilo jeho život – nastúpil do auta svojim opitým kamošom a najhoršie na tom bolo to, že ho vôbec nechal šoférovať. S autom sa dostali do smrteľnej autonehody, skadiaľ vyšiel živý iba on a jeden jeho priateľ. Zobudil sa v nemocnici s otrasom mozgu a úplne pohmoždenými krídlami, ktoré reflexívne vytiahol, avšak nepomohlo. Bol na tom však lepšie ako ten druhý. Autonehoda toho druhého na doživotie pripútala k vozíčku. Tento incident mu otriasol celým svetom. So „stiahnutými krídlami“ sa vrátil naspäť do paláca a uvedomil si, že so sebou musí niečo spraviť, pretože sa na seba nedokázal pozrieť do zrkadla. Nedokázali sa na neho pozrieť viacerí. Jazva na jeho lebke, ktorú zakrývali jeho dlhšie, čierne vlasy, jazvy na duši a krídla, s ktorými už očividne v živote nepoletí. Za ten krátky čas mal pocit, že prežil aspoň polovicu svojho života – takmer ho však prežil celý. Posledné týždne pred vyhlásením selekcie prežil utiahnutý v paláci, v prítomnosti melancholickej a klasickej hudby, ktorá znela zo starého gramofónu. V prítomnosti svojej tichej spoločníčky, užovky Nory. Potreboval neskutočne niekde vypadnúť a keď mu bol prisľúbený výlet do Illey na selekciu ak sa polepší, snažil hľadať spôsoby, ako si pomôcť. Takýmto spôsobom narazil na čarodeja, shamana, ktorý mu tvrdil, že na jeho problémy dokáže vytvoriť liek. Zobral si teda svoju hrdosť, navštívil ho a zobral si od neho lieky – ktoré podivuhodne celkom zaberali, dostávali ho do istého útlmu, ktorý bol ako pohladenie na duši. Keď mu to dokázalo vytrvať niekoľko ďalších dní, dostal povolenie odísť do Illey. Iba s podmienkou, že si bude so sebou musieť zobrať strážcu.